To, čo ma na druhom najviac rozčuľuje, je často práve to, čo nechcem vidieť sám u seba
Isto ste počuli vyjadrenie v štýle „čo sa hneváš, veď on ti len nastavuje zrkadlo“. Povedané inak: ľudia, s ktorými sa stretávame, sú ako zrkadlá, ktoré nám ukazujú naše vnútro. Čo to však znamená?
To, čo povieme o druhom, hovorí viac o nás samých, než o ňom. Dotýkame sa tých okamihov v pracovných aj osobných vzťahoch, keď prichádza k problémom. Keď sa objavujú nedorozumenia, ťažko pochopiteľný hnev, zbytočné konflikty, snaha o pomstu. V čom, alebo v kom je vtedy „chyba“? Aby sme sa trochu priblížili k porozumeniu zložitých medziľudských vzťahov, popíšeme si, akým spôsobom si navzájom nastavujeme zrkadlá a ako to môže viesť k mnohým ťažkostiam.
PROJEKCIA ALEBO „PODĽA SEBA SÚDIM TEBA“
Ľudia majú sklon vyhýbať sa nepríjemným situáciám a zažívať len príjemné zážitky. Neradi prežívajú nepríjemné situácie v tých najrôznejších podobách. To „nepríjemné“, môže existovať buď v našom okolí, alebo aj v našom vnútri. Môže ísť o nepríjemného suseda, kvôli ktorému radšej zmeškáme autobus, len aby sme sa s ním nestretli na schodoch. Môže však ísť aj o nepríjemnú, ťaživými pocitmi obťažkanú spomienku či fantáziu, ktorú sa usilujeme vytlačiť mimo pozornosti, čiže „zabudnúť na ňu“.
Naša psychika si vytvorila značné množstvo obranných mechanizmov, ako sa takýmto nepríjemným predstavám, spomienkam či myšlienkam vyhýbať a robí ich sama automaticky bez nášho vedomia. Obrán je niekoľko druhov – napríklad vytesnenie (akoby zámerné zabudnutie na nepríjemnú skutočnosť), popretie (neuznanie vonkajšej reality, nepripustenie si, že veci sú také, aké sú), alebo projekcia (premietnutie toho, čo nás sužuje, do vonkajšieho sveta). Obrany využívame všetci úplne bežne. V súvislosti s tým, ako si v našich vzťahoch navzájom nastavujeme zrkadlá, je zo všetkých druhov obrán najzaujímavejší práve mechanizmus projekcie.
Projekcia sa teda prejavuje tak, že to, čo nás vnútorne sužuje, premietame von, do vonkajšieho sveta. Je celkom prirodzené, že sa chceme nepríjemným veciam vyhnúť. Premietnutie neprijateľných vlastností, pocitov, predstáv či myšlienok na druhého človeka je na to zdanlivo účinným spôsobom.
AKO TO VŠAK VYZERÁ V PRAXI?
Často máme nevedomý sklon pripisovať druhým vlastnosti, ktoré máme aj sami, ale často si ich nepriznávame. Rozčuľuje nás, že niekto je utáraný. Sami však máme sklon rozprávať veľa a zbytočne, akurát si to nepripustíme. Podobne je to s agresivitou, či so sklonom závidieť, ohovárať. Pomerne spoľahlivým ukazovateľom toho, že ide o projekciu, je rozčúlenie, takmer nepochopiteľný záchvat hnevu, strachu alebo inej silnej emócie. Ak sa naše nevedomé, nepriznané vlastnosti, fantázie či pocity premietajú na postavy vo filme, v divadle apod., tak to môže byť veľmi užitočné pre naše sebapoznanie. Ak si totiž pozorne všímame naše vlastné reakcie na filmové či divadelné postavy, po čase sa nám začne črtať obraz našej osobnosti plastickejšie a bohatšie. Môžeme tak odhaliť mnohé z toho, čo ostávalo v našom vnútri skryté. Problematické je to vtedy, keď niečo premietame na skutočných ľudí. Vtedy totiž môžeme človeku pripísať úplne iné úmysly, než on v skutočnosti mal.
DRUHÝ ČLOVEK AKO ZRKADLOVÝ OBRAZ NÁŠHO TIEŇA
To, čo ma na druhom najviac rozčuľuje, je často práve to, čo nechcem vidieť sám u seba. Problém nastáva vtedy, keď si ľudia vo vzťahoch takýmto spôsobom začnú nastavovať zrkadlo vzájomne. A keďže do vzťahov vstupuje vždy dvojica ľudí, kde si každý o tom druhom vytvára nejaký obraz a podľa neho sa aj správa, nastáva to takmer vždy. Ak ide o vzájomné zrkadlenie a posilňovanie pozitívnych pocitov, vtedy tomu hovoríme družnosť či vzájomnosť a ďalej nad tým neuvažujeme. Prečo aj? Je príjemné byť s niekým, s kým si doslova čítame myšlienky, s kým sme na jednej vlne. Málokto si však uvedomuje, že presne toto nastáva aj v prípade konfliktov, často tiahlych, bezvýchodiskových a nezmyselných. Takých, ktoré nikam nevedú, účastníkov nijako neobohacujú, ale len vyčerpávajú. Isteže, reálny život sa odohráva kdesi medzi týmito extrémami. Ide len o to, uvedomiť si, že sa tu uplatňujú rovnaké mechanizmy – aspoň z určitého pohľadu. Pozrime sa preto na jeden častý a nepríjemný jav, ktorý súvisí so vzájomným zrkadlením, a to na pomstu. Pôjde zas o určitý model; neznamená to, že všetky naše stretnutia majú charakter pomsty alebo oplácania rovnakého rovnakým. Ide skôr o jeden z možných priebehov konfliktov medzi ľuďmi
AKO SA DO HORY VOLÁ, TAK SA Z HORY OZÝVA
Ak si našinec povie slovo „pomsta“, hneď si predstaví rôzne podoby násilia a hlúpeho, spoločenské vzťahy ničiaceho správania. Objaví sa mu vyrovnávanie si účtov, najstaršia podoba spravodlivosti – „oko za oko, zub za zub“. Môžeme ju však vnímať aj ako konštruktívny jav, upevňujúci súdržnosť skupiny a ako taká sa objavuje oveľa častejšie, než by človek predpokladal. Predovšetkým, odvetný spôsob reakcie, či aspoň jej hrozba, je ochranou pred zneužitím moci. Pohrozenie protiútokom je niekedy najúčinnejším spôsobom, ako nepripustiť manipuláciu:
Manažér: „Varujem vás. Ešte jedna chyba a vyvodím z toho dôsledky!“
Zamestnanec: „Takýto tón si vyprosujem. Budem sa na vás sťažovať u vášho šéfa!“
Z nášho pohľadu je pomsta zaujímavá preto, že ide často o jav vyplývajúci z dvojnásobného nastavenia si zrkadla, teda o situáciu, keď obaja partneri na seba vzájomne premietajú svoje vlastné nevedomé obrazy. Nedeje sa to tak však hneď, resp. nie je to hneď viditeľné. Vzťahová hra, ktorú nazývame „pomsta“, prebieha tak, že na začiatku preskočí nejaká iskra, ktorá celý proces zapáli. Človek si napríklad uvedomí porušenie morálky, férového správania, sľubov alebo vníma zneužitie moci voči svojej osobe. Je nepodstatné, či k takejto situácii príde „naozaj“, alebo si to ten človek len myslí. Ostatne, čo pre niekoho môže byť bežnou kritikou, to iný môže vnímať ako zámernú snahu o strápnenie jeho osoby v tíme. Všimnime si, že aj tu môže zohrávať rolu projekcia. Náš vlastný, no nepriznaný pocit menejcennosti spojený so skrytou nenávisťou môžeme prenášať na šéfa, takže jeho – dajme tomu oprávnenú – kritiku vnímame ako osobný útok od človeka, ktorý si potrebuje „päsťami“ vynucovať rešpekt.
„TOTO LEN TAK NENECHÁM, TOTO MU TEDA NEPREJDE!!!“
Takáto situácia vedie ľudí k tomu, že agresorov (hoci aj domnelých) vnímajú zrazu ináč, ako dovtedy. Ak sa totiž ľudia dostanú do situácie, ktorá odporuje zvyklostiam (a to takéto útoky bezpochyby sú), hľadajú vysvetlenie agresorovho správania. Človek si zvyčajne vysvetľuje agresorove správanie prehnane osobne: nevšíma si okolnosti, ktoré viedli napr. manažéra k správaniu, ktoré zamestnanec vnímal ako útok. Zámery a motívy, ktoré viedli manažéra ku kritike alebo k domnelému neférovému správaniu, preto hľadajú v tom, aký je šéf ako človek. Zvyčajne pri tom vidia dve skupiny zámerov: sebectvo a zlovoľnosť. V takom prípade dokonca aj vecnú informáciu zo strany šéfa vnímajú ako snahu o skrytú kritiku:
Manažér (vecne a pokojne): „Vidím, že toho máte skutočne veľa, nabudúce požiadam o vypracovanie toho reportu Alenu“.
Zamestnanec („počuje“ alebo si predstavuje skryté posolstvo obsahujúce kritiku): „Ten sviniar mi chce naznačiť, že nepracujem dobre!“
Zamestnanec (zdanlivo vecne, ale podráždene): „Nie ste spokojný s mojou prácou?“
Zamestnanec (zaplavený emóciami vzdoru a zlosti si pomyslí): „No nech len skúsi povedať, že nie!“
Pochopiteľne, že takáto skrytá hra vytvára napätie, ktoré vnímajú obe strany; konflikt však zatiaľ nie je otvorený. V podvedomej rovine však prebieha intenzívna výmena informácií a človek si začne vytvárať históriu konfliktu tak, aby to slúžilo v prvom rade jemu. Často sa objavuje práve v konfliktoch medzi manažérom a zamestnancom. Obaja vtedy rozprávajú príbeh konfliktu tak, že „vinný“ – agresor – je ten druhý. Obvykle nejde o zámerné klamanie či skresľovanie. Obe strany konfliktu to pravdepodobne naozaj tak vnímajú: ich myseľ triedi udalosti tak, aby zapadali do rámca, ktorý im dáva zmysel.
Zamestnanec „vidí“ len to, že šéf ho zhadzuje pred ostatnými, dáva mu robiť stereotypnú a nezaujímavú prácu, blokuje ho v profesionálnom raste a napokon sa rozhodne, napriek zamestnancovej kvalifikácii, vybrať na dôležitú zahraničnú cestu iného kolegu, ktorý má podstatne nižšiu kvalifikáciu.
Šéf na druhej strane „vidí“, že jeho zamestnanec sústavne nedodržiava termíny, pracuje síce precízne, ale ťažkopádne (alebo naopak: rýchlo, ale nedostatočne), nie je schopný dodržať dohodu, takže je napokon nútený na atraktívnu služobnú cestu vybrať menej kvalifikovaného, ale zodpovednejšieho zamestnanca.
TAKÉTO SPRÁVANIE SLEDUJE DVA CIELE
Prvým je potreba zdôvodniť a ospravedlniť vlastné konanie a tým si vo vlastných očiach zachovať integritu osobnosti. Je to vlastne odôvodnenie presvedčenia, že sa človek musí brániť voči „mocnému a zlému nepriateľovi“, a to tak, že presunie zodpovednosť za vlastné agresívne úkony na oponenta.
Druhým cieľom je obnovenie zdania rovnováhy vo vzťahu: nemôžu však pripustiť, že oni pôsobia agresívne (aj v podobe pasívnej agresie, napr. tak, že sústavne nedodržujú dohody). Takže ak chcú dosiahnuť dojem, že vynakladajú úsilie na to, aby sa vzťah vyvážil, potrebujú podporiť pocit, že ich správanie je čisto obranné – že sú v podstate nútení odvracať neoprávnené, neférové správanie druhého. Pôsobením opísaných mechanizmov sa však napätie nezmenšuje, vzťahy sa vonkoncom nedostávajú do rovnováhy, práve naopak. Vnímanie druhej osoby, ako aj konfliktu je čím ďalej, tým viac skreslené. Obe bojujúce strany sa postupne dostanú do úplného zajatia vlastných predsudkov a emócií: prestávajú vidieť toho druhého, vidia len zrkadlový obraz svojich vlastných duševných pochodov.
Za celou touto mašinériou sú dva základné procesy: ponuré hĺbanie a prehnaná ostražitosť. Pre oba však slúži dovtedajší vývin konfliktu ako „potrava“: skreslený obraz protivníka aj celého príbehu vytvára ponuré myšlienky a prehnanú ostražitosť, ktorá vedie k nemiestnej podozrievavosti. Pre takéhoto „prehnane ostražitého“ človeka, ktorý vníma samého seba ako obeť ujmy, nadobúda akýkoľvek pokus o komunikáciu skrytý význam a postranný cieľ. Takéto hodnotenie komunikácie však ešte viac podporuje skreslené videnie protivníka aj celého konfliktu – a bludný kruh sa uzatvára. Keď sa situácia stane neúnosnou, konflikt postupne vyprchá – prejaví sa len psychické vyčerpanie a znechutenie alebo sa nahromadené napätie vypustí často explóziou voči pôvodcovi.
Mechanizmus vzájomných vzťahov, psychologických hier a ich možných vyústení je oveľa zložitejší. Ak sa potrebujete zorientovať v niektorom z vašich vzťahov, využite možnosť koučingu. Kontaktujte nás na koucing@mktraining.sk, radi sa s vami stretneme.
