Psychologické hry na pracovisku. Necháte sa zlákať?
Sú prítomné na každom pracovisku. Začínajú nevinne, ale vždy končia frustráciou a hnevom. Na rozdiel od iných hier, nemajú víťaza. Hovorím o psychologických hrách, ktoré ľudia spolu hrajú: o malých verbálnych manipuláciách, ktoré prebiehajú podľa vždy toho istého deštruktívneho vzorca. Manažéri by mali vedieť takéto správanie rozpoznať a zastaviť.
Predstavte si takúto situáciu: dostanete program porady a zoznam jej účastníkov. Keďže svojich kolegov poznáte, dokážete si predstaviť, kto sa k čomu vyjadrí, ako to povie, kto sa sústredí na fakty, kto sa s kým najskôr poháda, kto sa určite stiahne do úzadia atď. Skúsme sa pozrieť na priebeh jednej takejto porady. Niečo sa nepodarilo, stroj po montáži u zákazníka nefunguje. Projektový tím sedí spolu na porade a začne sa vyvíjať takáto diskusia:
Šéf R&D: „Naše testy prebehli absolútne bez porúch. Takže porucha musela vzniknúť pri preprave“.
Logistika: „Vylúčené. Ešte sme sa vás pýtali, aké dopravné zaistenie máme pri doprave použiť. Presne sme dodržali vaše zadania. Tu mám aj potvrdený kontrolný zoznam kontrolóra. Vedúci, pozrite sa sám. Preprava stroja prebehla bezchybne, ale čo sa stalo pri montáži neviem povedať“.
Montáž: „Stroj opustil montáž v bezchybnom stave. Myslíte si, že by sme si nevšimli, že stroj má poruchu? My sme však vždy konštrukciu upozorňovali na to – je to už v protokole z 1. apríla, že stroj nie je dimenzovaný na trvalé zaťaženie.“
Konštrukcia: „To čo má znamenať? Kvôli trvalému zaťaženiu sme predsa ...“
Projektový tím takto problém nevyrieši: točí sa stále v kruhu a jeho účastníci spolu rozohrali hru. Hru, ktorá sa príznačne volá „Súdna sieň“. Pretože tak, ako na súde, aj tu ide o vinu, dôkazy, neústupčivosť a odsúdenie, ale nie o riešenie problému. Hry typu „Súdna sieň“ patria ku každodennému pracovnému ošiaľu vo firmách. Každý manažér to dôverne pozná: musí sa vystavovať treniciam a dynamike v tíme, čo ho stojí čas a k ničomu to nevedie.
Spôsob správania niektorých členov tímu privádzajú druhých do zúrivosti. Dochádza k výmene názorov, plnej podlých posolstiev a vzájomného obviňovania. To znemožňuje sústredenie sa na prácu a odvádza pozornosť zúčastnených od vecí, ktoré sú skutočne dôležité.
S KAŽDOU PSYCHOHROU SÚ SPOJENÉ NEGATÍVNE POCITY
Zákernosť tejto psychohry spočíva v tom, že šéf ju nemusí ihneď rozpoznať. Nemusí zbadať, že pri nejakej výmene názorov jeho kolegov ide o psychohru a preto sa ľahko do nej zapojí. Nie je vždy ľahké vedieť rozpoznať rozdiel medzi psychohrou a každodenným pracovným napätím.
Psychologická hra sa dá rozpoznať podľa toho, keď si v kontakte so svojim náprotivkom pomyslíte: „Bože nie, opäť to isté!“, „Stále rovnaké divadlo!“ alebo „Prečo nemôžeme spolu komunikovať rozumne?“ či „Prečo z toho vyjdem vždy ako hlupák?“.
Indíciami pre psychologickú hru sú aj negatívne emócie, ktoré sú s ňou vždy spojené. Po hre sa každý z hráčov cíti vynervovaný, frustrovaný, nahnevaný a osobne zranený. Základom hry je návnada: na pracovisku to často býva spochybnenie kompetentnosti. Žiadneho z nás nenechá chladným, keď niekto bez dôkazov spochybňuje jeho schopnosti. Musí na to reagovať, čo sa aj v praxi deje, často nepremyslene a vehementne.
PSYCHOHRY MAJÚ PODOBNE AKO V GRÉCKEJ DRÁME TRI ROLE.
Áno, ľudia spolu hrajú hry – v súkromí aj v práci. Základom týchto hier sú pevné komunikačné vzorce, ktoré sa len ťažko dajú zmeniť. V priamej komunikácii s kolegami, rodinnými príslušníkmi, priateľmi ale aj s náhodnými ľuďmi sa stáva, že aj napriek našej úprimnej snahe byť konštruktívny, rozhovor skončí výsledkom, s ktorým nie sme spokojní. Čo sa to vlastne stalo? Pokúsme sa na tento konflikt pozrieť nezaujato a s odstupom. Môžeme zistiť, že opakovane skĺzavame do rovnakých, zdanlivo bezvýchodiskových situácii. Dostali sme sa do tzv. dramatického trojuholníka.
PRENASLEDOVATEĽ
- Na druhých pozeráte veľmi kriticky a okamžite zistíte, že urobili chybu – avšak ak upozorní na chyby niekto vás, nájdete si obvykle dobré ospravedlnenie (alebo vinníka)
- Vinu na konfliktoch prisudzujete iným
- Druhých rýchlo konfrontujete s výčitkami, obvineniami alebo kritikou
- Zotrvávate na svojej pozícii, pretože je podľa vášho názoru „lepšia“
- Cítite sa byť neuznaní, iní nevedia oceniť vaše dobré úmysly – chcete pre nich to najlepšie
- Neviete si priznať, že niečo neviete alebo že ste slabí
OBEŤ
- V tom okamžiku, keď sa objaví problém, máte pocit, že ste niečo pokazili vy
- V konfliktoch sa cítite byť bezmocní, lamentujete miesto toho, aby ste aktívne hľadali riešenie
- Rýchlo sa prispôsobujete návrhom iných ľudí, vaše názory sú nedôležité
- Máte sklony obdivovať druhých ľudí a vidieť najmä ich silné stránky, slabé vidíte, ale netrúfate si to ani vysloviť
- Zhromažďujete v sebe množstvo závisti a nenávisti voči sebe a druhým
- Ste permanentne „odkázaní“ na pomoc druhých
ZÁCHRANCA
- Cítite sa dobre, ak podporujete druhých a radíte im
- Často beriete druhých pod svoju ochranu, radi sa konfrontujete s ich prenasledovateľmi
- Za seba tak intenzívne neviete zabojovať
- Vnímate sa ako sprostredkovatelia medzi slabšími a silnejšími – čo by podľa vás sami tak dobre nedokázali
- Cítite sa vyčerpaní, pretože od vás každý niečo chce a nemáte čas na seba
- Stále máte pocit, že vás druhí využívajú a za vašu pomoc nie sú ani zďaleka takí vďační, ako by mali byť
Každý zúčastnený koná výslovne zo svojej pozície:
PRENASLEDOVATEĽ: „Musím stále bojovať za svoje presvedčenie, nikto nechápe, že chcem tým druhým len to najlepšie“.
OBEŤ: „Som príliš slabý a viem veľmi málo, budem radšej ticho a nechám jednať druhých.“
ZÁCHRANCA: „Bezo mňa by bolo na svete ešte viac nespravodlivosti.“
Každý z nich vidí čiernobielo, dôveruje svojmu zúženému vnímaniu a nedochádza k žiadnej výmene názorov o odlišných uhloch pohľadu, emóciách a záujmoch. Zúčastnení sú „zakliati“ vo svojich roliach a jednou nohou sú stále v minulosti. Nevedomky sa znova a znova dostávajú do svojej role a v komunikácii reagujú stále rovnako. Automatizmus z minulosti im bráni vystúpiť z tejto role.
HRA ZAČÍNA DEFINOVANÍM ROLÍ
Záchranca: Potrebuješ moju pomoc
Obeť: Potrebujem tvoju pomoc
Prenasledovateľ: Prečo to stále robíš? / Si vinný!
Charakteristika psychohry:
- Návnada
- Naskočenie na návnadu, začiatok hry
- Má vždy rovnaký priebeh
- Náhla zmena rolí
- Negatívne pocity hráčov
Dôležité upozornenie:
- Hra je iniciovaná neuvedomene a hraná nedobrovoľne!
- Je to symbióza: všetci zúčastnení sú aktívni hráči!
- Hry končia vždy s výsledkom: prehra – prehra!
- Hraniu hier sa môžete vyhnúť, je na vás, či sa do hry zapojíte, alebo nie!
PO NEJAKEJ DOBE SA ZAČNÚ MENIŤ ROLE
Obeť sa môže stať prenasledovateľom, keď začne záchrancovi vyčítať: „Stále ma len poúčaš!“ Alebo sa stane záchrancom prenasledovateľa: „Teraz ho predsa nechaj na pokoji, on to nemyslel zle!“
Záchranca sa stáva obeťou, pretože sa mu dostáva iba nevďak: „Všetci ma len využívajú!“ Alebo sa stáva prenasledovateľom obete: „Toľko som toho pre teba urobila a ty mi ani nepoďakuješ!“
Prenasledovateľ sa stáva obeťou: „Nikto ma nemá rád, som pre všetkých neprijateľná!“ Alebo sa stáva záchrancom obete: „Tak a teraz ti ukážem, ako sa to správne robí."
Otázkou zostáva, prečo tak často hráme psychologické hry, keď sú také deštruktívne? Jedným z dôvodov je zvyk, je zložité vybočiť z týchto automatizmov, predovšetkým preto, že si ich skutočne neuvedomujeme.
Jedným z dôvodov, že hráme psychologické hry je, že v nich vznikajú vzťahy. Síce nie „bohvieaké“ – ale pre mnohých je deštruktívny kontakt lepší, ako žiaden. Kto hrá hru, prejavuje city, približuje sa druhým a hovorí niečo o sebe. Druhí nám venujú pozornosť, vstupujú s nami do kontaktu a budú zaujímať chýbajúce role v dramatickom trojuholníku. Nie každý má schopnosť vytvárať kooperatívne vzťahy s druhými. V danej roli, či je to zdanlivo pozitívna rola záchrancu alebo negatívna rola prenasledovateľa, máme lepšiu možnosť prísť do kontaktu s druhými.
NIEKTORÉ HRY JE MOŽNÉ HRAŤ AJ SÓLO
Aj napriek tomu, že trojuholník vytvára tri role, na hru nepotrebujeme vždy troch protagonistov. Môžeme si ho zahrať úplne sami:
Anka je veľmi zaangažovaná vo svojom zamestnaní ako hlavná sekretárka. Čo možno najlepšie a najobetavejšie sa stará o svojho šéfa, presne obstaráva všetky práce, vypomôže vždy, keď je nedostatok zamestnancov a stále pomáha, keď druhí niečo potrebujú. Nadčasy sú u nej samozrejmosťou (záchranca). Večer, keď príde domov, rozpráva však svojmu mužovi hanlivé historky o svojich neschopných kolegyniach, ktoré sú nešikovné a často majú problémy so svojim šéfom (prenasledovateľ). Cez víkend je kvôli tomu množstvu práce, ktoré odvedie, úplne vyčerpaná a zničená. Cíti sa byť využívaná svojimi kolegami a šéfom, pretože tí považujú za normálne a nie chvályhodné, že robí nadčasy (obeť).
AKÉ PSYCHOHRY TO ZVYČAJNE HRÁME?
Na pracovisku patria tieto hry k najobľúbenejším:
Hra „ÁNO, ALE“, pri ktorej je návnadou „pozvánka“, aby sme poskytli nápady na riešenie problému, ktorý napr. kolega rieši. Rozmýšľame, prinášame jeden nápad za druhým, ale každý náš návrh je zmetený zo stola so slovami „áno, ale...“ Ako zareagujeme? Makáme ďalej, veď niektorý z našich nápadov sa predsa len musí kolegovi zapáčiť. Bývame otrávení a nahnevaní z jeho konštatovania: „No vidíš, ani ty si nič nevymyslel!“
Hra „BOŽE, AKÉ STRAŠNÉ“ pri ktorej dokola bedákame a sťažujeme sa namiesto toho, aby sme niečo zmenili. Človek je stádovitý tvor, vyhľadáva spoločenstvá. Čím ľahšie sa nejaké spoločenstvo vytvorí, tým lepšie: a pomocou spoločného bedákania je to hračka. Táto hra máva pre firmu katastrofálne následky – všetci nariekajú, nikto nekoná. Všetci sú toho názoru, že treba niečo urýchlene spraviť, ale nikto nič nespraví.
Hra „NA HLUPÁKA“ začína často požadovaním pomoci, aj napriek tomu, že o pomoc žiada človek, ktorý by na riešenie prišiel sám, keby popremýšľal. Ale je ľahšie dostať riešenie, ako naň prísť sám – najmä ak máme okolo seba ľudí, ktorí síce zo zaťatými zubami, ale predsa len pomôžu.
Hra „DREVENÁ NOHA“ je jedna z tých, ktorú je možné zahrať si aj sólo. Podľa motta „Kto by už mohol očakávať od chlapa s drevenou nohou, že bude behať ako mladý zajac“ títo ľudia nerobia veci, ktoré by chceli robiť, lebo „nemôžu“. „Už som starý na to, aby som sa naučil ...“, „Som príliš hanblivý, aby som tú prezentáciu zvládol ...“, „Aby som dostal túto prácu, musím mať určite VŠ diplom. Diplom mať nemusím? Tak potom mi treba určite veľa skúseností. Že nie? Tak ma určite odmietnu kvôli veku ...“
Aj hru „KEBY TEBA NEBOLO“ si môžete zahrať aj sólo. Ak vás stále prepadajú myšlienky, hodiť zodpovednosť na niekoho druhého, potom môžete byť v zajatí tejto hry. „Rada by som zobrala túto prácu, ale to by som musela denne pracovať o hodinu dlhšie a to nemôžem môjmu mužovi urobiť“, „Keby boli vtedy moji rodičia zafinancovali moje štúdium ...“, „Keby môj šéf nemal toľko otravných rečí ...“ , „Keby som nemal takú ženu ...“
Hra „SÁM SI TO CHCEL, TAK ČO“ býva pre organizácie veľmi drahá. Ten, kto zahajuje hru, nechce urobiť niečo, čo sa od neho očakáva. Po vášnivej diskusii vyjadrí zdanlivý súhlas: „No dobre, tak to teda tak urobím“, ale zároveň si pomysli: „Veď ja vám ukážem!“ Pri plnení svojej úlohy sa sústreďuje na to, aby hľadal aj tú najmenšiu chybičku, alebo sa postará, aby veci nefungovali. Zároveň dáva za vinu tomu, kto ho tou úlohou poveril: „Ty si to tak chcel, ja som len urobil to, čo si po mne žiadal.“
Hru „CHYBA“ zahajuje ten, čo stále hľadá chyby a kritizuje. Aj vtedy, keď je 98 % práce spravenej na vysokej úrovni, vozí sa na zvyšných 2 %. Spoluhráči sa cítia byť pod obrovským tlakom, pretože je devalvovaná ich práca. Majú pocit, že nedokážu spraviť nič dobre, aj keď sa veľmi snažia. Je to pre nich demotivujúce a sú z tejto hry poriadne frustrovaní. Na pracovisku sa stretávame najčastejšie so šéfmi, ktorí túto hru radi hrajú. Ten, kto sa pokladá za slabého, môže sa cítiť lepšie, keď ponižuje druhých. Často je za rozohrávaním tejto hry hlboký komplex menejcennosti: bez toho, aby si to šéf sám uvedomoval, spúšťa túto hru, pretože to býva to jediné, čo mu pomôže lepšie sa cítiť. S touto vedomosťou sa vám ľahšie vystúpi z tejto hry a rola prenasledovateľa sa stane pre vás neatraktívnou. Veď kto už by útočil na takého úbožiaka. Aj rola obete vás asi odstraší: kto z vás by sa podriadil bezzubému tigrovi?
Hru „A MÁM ŤA TY DAREBÁK“ zahajuje ten, kto cielene hľadá chyby na druhých. Často si chybu všimne, ale nereaguje hneď – počká si, aký dôsledok chyba spôsobí, aby potom na ňu poukázal. Má potom radosť z toho, aký je ten druhý hlúpy.
HRÁČI NIE SÚ V PRINCÍPE ZLÍ
Pokiaľ si uvedomíte, že vás niekto chce zapojiť do hry, oznamuje vám, že chce s vami vstúpiť do kontaktu – akurát to nevie urobiť inak. Môžete odmietnuť hrať túto hru, ale zostať s ním v kontakte: prejavíte mu uznanie, pristúpite k nemu, prejavíte o neho záujem ...
Prenasledovateľ môže prenasledovať iba vtedy, ak existuje obeť. Záchranca zasa potrebuje nájsť takú obeť, ktorú môže zachraňovať pred prenasledovateľom. Skrátka: všetky tri role sú navzájom podmienené, jeden potrebuje druhého. Ide o symbiózu. Znamená to, že keď sa vy nezúčastníte hry, pokazíte ostatným partiu. Vždy môžete z hry vystúpiť – vyžaduje to však odvahu, veľkú mieru sebapozorovania a sebareflexiu.
Ak ste sa našli vo viacerých hrách, môžete ich prestať hrať. Ako ale môžete vystúpiť z role a nezapojiť sa do hry? O tom sa dozviete v druhej časti môjho článku.
Autorka publikovala článok aj v časopise ZISK 6-7/2017
