Moc okolností
Keď prídete večer z práce domov, možno aj vy odpovedáte vždy na rovnakú otázku: „Tak čo, ako bolo dnes v práci, aký si mal deň?“ každý deň úplne rovnako: „Ále, nič.“
Možno ste si predstavovali svoj život inak. Ale to už je dávno – teraz to tak skrátka nejako vyplynulo a vám je jasné, že nemôžete veľmi vyskakovať. Nejako fungujete, iba niekedy, keď sa vám k tomu všetkému pokazí auto a šéf vám tretí krát hodí na stôl správu na prerobenie, tak by ste najradšej vypadli niekam ďaleko, preč od toho všetkého.
Popri množstve drobností, ktoré človeku komplikujú život, existujú aj ozajstné problémy. Pred týždňom sa u vás vo firme začalo hovoriť nahlas o prepúšťaní. Kto pôjde ako prvý? Akú budúcnosť máte pred sebou, keď si čierneho Petra vytiahnete ako prvý vy? Asi ste mali zobrať to voľné miesto v susednom meste, keď vám ho ponúkali. Vtedy ste ale zohľadňovali svoje deti, ktoré sa nechceli sťahovať a práve ste dokončili svoj domček ... Možno uvažujete nad svojim životom, aký vlastne je. Naháňate sa od jednej povinnosti k druhej, ste z toho úplne vyšťavení. Vo vašom vzťahu už dlhšiu dobu panuje kríza. Splácate hypotéku za dom, svokor ťažko ochorel a nechcete ho dať do ústavu, zároveň si uvedomujete, ako dlho ste si už poriadne neoddýchli, ani na dovolenke ste neboli. Možno vás ťažia dôsledky predchádzajúceho vzťahu, platíte alimenty a sa trápite, že ste sa už vzdali svojich veľkých snov.
Keď začnete rozprávať o tom, z akých povinností sa skladá váš život a ktorých by ste sa najradšej zbavili - je to dlhý zoznam? Ale všetko tak nejako do seba zapadá a vy sa nakoniec presvedčíte, že to vlastne všetko tak musí byť - s tým nemôžete nič robiť? Nie preto, že by ste nechceli, ale pretože „okolnosti“ sú proste také, aké sú - nie sú iné?
MOC OKOLNOSTÍ
Podobne uvažujú mnohí ľudia. Treba však otvorene povedať, že taký život, takých kolegov, šéfov, firmu, mesto, partnerov alebo život bez partnera ste si zvolili sami. Slobodne ste sa rozhodli – bez ohľadu na vaše motívy, sami ste si vybrali. O všetkom, čo teraz žijete, ste sa rozhodli, takže to zasa môžete sami aj zmeniť. Budete však za to musieť zaplatiť určitú cenu – o jej výške rozhodnete len vy sami. Áno, vždy máme slobodu voľby. Je to jednoduché a zrozumiteľné, ale obvykle za zmenu ľudia zaplatiť nechcú. Ako keby čakali, že sa stane zázrak a oni sa vyhnú dôsledkom svojich rozhodnutí. A keď sa to nepodarí (čo sa pochopiteľne podariť nemôže), začnú sa sťažovať.
Väčšina ľudí zabudla, že si dennodenne vyberajú: že šéfovi, ktorého pokladajú za hlupáka, každý deň pochlebujú; že zotrvávajú s partnerom, ktorý v nich už dávno neprebúdza vášeň; že si volia svoju nadváhu i kamarátov, ktorými síce pohŕdajú, ale volia si ich pre výhody zo vzťahu plynúce. Keď dokážete žiť so všetkými okolnosťami, ktoré vyplývajú z vašej práce, len nie s výškou svojho platu, potom existuje veľa možností, ktoré vám prinesú viac peňazí. Nová práca asi nebude taká príjemná, ako tá teraz, pravdepodobne budete musieť dochádzať alebo nebyť s rodinou. Možno po vás budú chcieť, aby ste si tak trošku zašpinili ruky alebo išli s vlastnou kožou na trh. Nechcete? Potom pre vás nie je dôležité, aby ste viac zarábali. Rozhodli ste sa proti zarábaniu väčšieho množstva peňazí.
Vždy existuje minimálne jedna iná cesta, ktorou sa môžeme vydať. No mnohí miesto toho, aby postupovali alternatívnym spôsobom, zdvojnásobia svoje úsilie. A keď to nefunguje, rezignujú a nakoniec to vzdajú. Pritom majú stále slobodnú voľbu vo svojich rukách. Napriek tomu, túto slobodu využijú iba niektorí, väčšina ľudí si ju vôbec neuvedomuje. Ale naozaj sú následky nového rozhodnutia také hrozné? Čo by sa stalo v najhoršom prípade, keby ste urobili hrubú čiaru a odišli napríklad z práce, ktorá vás nebaví? Boli by ste nezamestnaní? Bojíte sa straty spoločenského postavenia, konca kariéry? Prestali by ste si vážiť seba, lebo si myslíte, že ste zlyhali? Prišli by ste o peniaze? Museli by ste predať nejaký majetok? Alebo čo by sa stalo, keby ste sa s niekým prestali priateliť a otvorene mu povedali, že s ním už nechcete mať nič spoločné? Alebo čo by sa stalo, keby ste spravili niečo, čo od vás vaši najbližší nečakajú? Máte strach, že by vás prestali mať radi? Ak je to tak, potom sú pre vás dôležitejší iní ľudia, než to, aby ste žili svoj život podľa vlastných predstáv: čo je v poriadku, ak ste sa slobodne pre to rozhodli. Rovnako v poriadku by bolo, keby ste sa rozhodli inak – bolo by to vaše rozhodnutie, za ktoré by ste museli zaplatiť.
V podstate platí: kto hovorí, že nemôže, ten nechce. Mnoho ľudí si tak zvykli na to, ako sa majú dobre, že ich desí predstava straty tohto blahobytu a nedosiahnuteľne sa im vzďaľuje sloboda voľby. Inak povedané, nie sme ochotní obetovať svoju pohodu, ale sme ochotní každý deň ráno vstať a ísť do nenávidenej práce a nechať sa tam šikanovať. Túto cenu zaplatíme, tú druhú nie – to je naše rozhodnutie.
KONAJTE, NESŤAŽUJTE SA!
Dostávame sa k otázke, kto riadi váš život? Vy, vaša žena, šéf, alebo iné okolnosti? Presne si pamätám, ako mi túto otázku pred desiatimi rokmi položil môj priateľ, keď som mu vysvetľovala, že niečo „nemôžem“. Zrazu som si jasne uvedomila, že svoj život vôbec nemám v rukách. Bola to jedna z najdôležitejších otázok, ktoré mi v živote položili, pretože mi zmenila moje fungovanie.
Uvedomila som si, že nič nevyhnutné neexistuje – iba cestičku nevyhnutného mám lepšie vychodenú ako cestičku slobody: známy terén, istotu osvedčeného fungovania. Koľkokrát ste už rozhorčene argumentovali tým, že ste predsa „nemali na výber“? Mnohí si proste neuvedomujú, že si slobodne vybrali. Dlhé roky budujú svoje životné pomery a potom si pripadajú ako ich obete. Pravda však je, že všetko, čo sa v danom okamihu deje, je dôsledkom rozhodnutí, ktoré ste urobili skôr.
Silu k novému začiatku získate len vtedy, keď od nikoho nebudete očakávať vôbec nič: ani od štátu, od náhody, vonkajších vplyvov. Získate ju, keď sa spoľahnete len sami na seba. Súhlasím, že to nie je jednoduché.
ALE VEĎ PREČO NEBYŤ OBEŤOU?
Všimnite si jeden zaujímavý jav: keď sa vám niečo podarí, určite za to môžete vy; ak to však vypáli zle, môžu za to iní. Keď sa nedarí, zmeníme sa na obeť. Ak zhodím päť kíl, ochotne budem rozprávať, ako som to dokázala. Ale ak za dva mesiace priberiem ďalšie tri kilá, budem tvrdiť niečo úplne iné: že po štyridsiatke sa chudne ťažko, môže za to štítna žľaza alebo to „máme v rodine“, kolegyne na mňa neberú ohľad a jedia predo mnou sladkosti a stres v práci bez maškrtenia nedokážem vydržať.
To isté platí aj pri ospravedlňovaní. Žiarlivosť u seba považujeme za pochopiteľnú, u ostatných ju vnímame ako hystériu. Je viac bolestivé to, že podviedli nás, ako fakt, že my sme podviedli niekoho iného. Ako Pilát Pontský si umývame ruky a obviňujeme to, čo „nemôžeme zmeniť“: „Som taká, aká som!“ „Mal som veľa práce!“ „Nevedela som, čo robím, lebo som bola opitá.“ „Bola zápcha, veď ako každé ráno.“ To všetko sú argumenty, voči ktorým sme bezmocní – alebo že by nie? A nemohli ste odísť ráno skôr z domu, veď keď sú zápchy každé ráno? Prečo ste si nezorganizovali čas lepšie? Prečo ste pili? Keby ste leteli na dovolenku do Paríža, určite by ste s dopravnou zápchou počítali a na letisko by ste prišli včas. Iste nerátate, že na vás lietadlo bude čakať. Fajčíte? Mnohí sa stavajú na stranu morálky, vinia tabakový priemysel, so vztýčeným ukazovákom sa tvária, že tak činia v práve „obetí“. Rakovinu však nespôsobuje tabak, ale ľudia si ju spôsobujú tým, že fajčia.
Pokiaľ niekto obviní ostatných, nemusí sa zmeniť sám – je to zdanlivo pohodlné. Pokiaľ sa však zmeniť chcete, pokiaľ sa chcete učiť, je prvým dôležitým krokom prestať obviňovať druhých. Ak nesiete zodpovednosť aj za svoje neúspechy, potom je vo vašej moci, aby ste to nabudúce urobili lepšie. Ak obviňujete okolnosti, kladiete základný kameň ďalšiemu neúspechu.
Ak vás tento článok oslovil, radi by ste na svojom fungovaní niečo zmenili a zistili ako prispievate k tomu, že sa k vám druhí správajú tak, ako sa správajú, informujte sa o našom tréningu KOMUNIKÁCIA A OSOBNÁ MOC.
